slovački

Autostereotypy o chorvátskom a slovenskom jazyku v poézii romantizmu

Na korpuse chorvátskej a slovenskej poézie obdobia romantizmu sa analyzujú jazykové autostereotypy a ich úloha v konštrukcii jazykovej a nacionálnej identity devätnásteho storočia. Stereotypy sa pritom vnímajú ako konštrukcie kultúry, s funkciou konštituovania hraníc s Druhým/Iným (Others), ktoré sú kľúčové pre každé, v tom čísle aj jazykové a nacionálne, sebaurčenie. V tejto práci sa skúmajú jazykové autostereotypy v kontexte špecifických podmienok nacionálnej homogenizácie. V určenom generickom rámci sa demonštruje spôsob, ktorým jazyk získava symbolickú hodnotu a stáva sa prostriedkom samoidentifikácie, teda primárnym príznakom nacionálnej identity. Takáto symbolizácia jazyka v chorvátskej a slovenskej poézii obdobia romantizmu je v súlade s mimoriadne vplyvným Herderovým jazykovým nacionalizmom v 19. storočí, podľa ktorého sa nacionálna identita potvrdzovala práve jazykovou svojráznosťou. Hoci ide o rôzne literárnojazykové tradície a štandardizačné cesty dvoch jazykov, ale aj sociolingvistické situácie v 19. storočí, analyzovaný materiál nám predsa dovoľuje zaviesť určité analógie, ktoré sa týkajú jazykových stereotypov a spôsobu, na ktorý jazyková politika vplývala na literárny diskurz 19. storočia. Zhoda jazykových stereotypov v jazykovedných a literárnych textoch, medzi iným, dáva možnosť vnímania literatúry obdobia romantizmu ako priestoru apológie celonárodných spisovných jazykov.

autostereotipi ; hrvatski jezik ; slovački jezik ; poezija ; romantizam

Slovački jezik